Niekedy si pripadám ako schizofrenik. Píšem. Píšem veľa. Myslím. Myslím veľa. Rozprávam. Rozprávam veľa. Dokonca aj vnútorne. Vediem dlhé rozhovory s niekým, kto mi odpovedá. Možno je to druhý hlas? Alebo si to znova len nahováram? Snažím sa uniknúť myšlienkam ,prečo rozpráva moje vnútro. Možno je to hlas spisovateľa, ktorý sa vo mne objavil pred niekoľkými rokmi. Našepkáva mi. Čo? No ,odpovede. Na otázky, ktoré mi kladú iní. Ale aj na tie, ktoré si kladiem ja. Niekedy vo mne rezonujú ako platňa nezodpovedané a plné otáznikov. A vtedy sa objaví. Hovorí dlho. Myslím- že vždy k veci. A celkom... vlastne úplne rozumne. Možno sú to len moje odpovede, ktoré som nikdy nahlas nepovedala. Možno preto, že som sa bála ako zareaguje pýtajúci sa . Ale keď to počúvam denne zdajú sa veľmi dobré až je škoda, že dostali menovku- nezodpovedané.
Možno píšem preto aby som sa zbavila toho pocitu, že moje odpovede sú odpoveďami „hlasu" a mňa. Možno píšem preto, aby som zakryla túto chorobu pred sebou. A možno píšem preto, že ma to napĺňa. A možno sú všetci niektorí spisovatelia akýmsi druhom schizofrenikov a ja len patrím medzi nich. A možno vyčnievam . No nikdy vám skutočne neprezradím načo som vlastne prišla a kto som . A nakoniec to možno neprezradím ani sebe J
....ale vskutku to beriem ako dar!
