Máme milujúcu rodinu, manžela, manželku, ale my chceme toho druhého ideálneho manžela „hentej ženy“, krásnu manželku „hentého muža“. Nevidíme starostlivosť, teplý obed, večeru, úžasné rozhovory, či obetu toho/tej, ktorého máme po boku. Vidina niečoho „na pohľad ideálneho“ neznamená, že to isté bude, aj keď to získame my.
„Mám skvelého frajera, ale on mi nikdy nekúpi kvety- len tak. A Karolína dostáva kvety, len pre jej modré oči. Brala by som jej chlapa“. „ Moja frajerka je úžasná, vieme sa rozprávať o hocičom, cítim sa s ňou nádherne, ale stále mi niečo chýba. Keby bola taká, ako Jurova, bol by som maximálne spokojný “.
Máme priateľov, ktorí s nami všetko prežívajú, alebo tých, ktorí nie sú denne pri nás. Možno sú raz mesačne, či párkrát do roka, ale my chceme kamaráta/priateľa/ku, ktorého vidíme s ním, s ňou, lebo o to stojíme. To, čo máme bežne, berieme, ako všedné a nezaujímavé.
Chceme hotové vzťahy, ale nie tie, ktoré si musíme vybudovať. Chceme tie, ktoré vidíme u druhých. Ale s poznámkou „PRESNE TAK, AKO ICH VIDÍME“. Veď úprimne, kto prezentuje hádky s našimi blízkymi? Alebo, kto napíše status „Tá moja je ale krava“ „Ten idiot opäť neodložil maslo do chladničky!“. Skôr je to o tom zavesiť status „Cítim sa milovaný/á s....“ „Navždy tvoj/a...“, ... .
Uspokojíme sa vôbec niekedy? Alebo potrebujeme ešte zopár ľudí z našich životov stratiť, aby sme si uvedomili, koľko pre nás znamenali?
Vždy, si prosím vás uvedomte, že to, čo ja vidím, ako dokonalé/ideálne vôbec nemusí byť také samozrejmé pre tých, ktorý to žijú. Vôbec to nemusí byť ľahké. Len to možno účastníci pochopili skôr, ako my, ktorí stále hľadáme, niečo lepšie, vtipnejšie, farebnejšie, romantickejšie, krajšie... Možno pochopili, že tie dobré vlastnosti prevyšujú tie zlé, a že ak je 350 dní úžasných, bohovských a skvelých, tak tých zvyšných 15 sú ochotní v mene lásky, úcty a šťastia zvládnuť, lebo vždy po zlom dni nastúpi ten dobrý, veselý a nádherný.
Vo vzťahu sú vždy dvaja. VŽDY. Frajer+frajerka, snúbenec+snúbenice, manžel+manželka, priateľka+priateľka, kamarát+kamarát ... A vždy tento dar musia pochopiť obaja. Nie len moj dar jemu/jej, ale aj jeho/jej mne.
PS: Ak nevieš, či ti daný človek stojí za toľko námahy, skús si vždy predstaviť, že ho "OD TERAZ" už nikdy neuvidíš. Žiadne o chvíľu, o hodinu, poobede, zajtra... už nikdy... Tak ako? Stojí ti to za to?
S láskou
Michaella (11/2018)
