Michell bol veľký fešák. Túžili po ňom takmer všetky ženské v meste. Bol to typický ideál chlapa z romantických príbehov- vysoký s atletickou postavou, ktorú si denne udržiaval v miestnom fitness centre. Laura bola pravý opak - šedá myška okolia. Nebola vyslovene krásna, ale bola pekná. Jej múdrosť, citlivosť a nežnosť s veľkými zmätenými mandľovými ocami uprostred tváre, vytvárali pre Michella priam elektrizujúcu zmes. Od prvého spoločného rána u jej babky, keď ho zachránila, vedel, že ju miluje bezhranične a navždy. Že už nikdy nebude nikoho milovať ako ju.
„Miluješ ma? Aj keď som neupravená a tučná?“ Pýtala sa ho Laura, vytŕčajúc pred ním štvormesačné tehotenské bruško.
„Samozrejme ty moje strašidielko. Viac ako včera a menej, ako budem zajtra.“ Zdvihol hrdo ľavú ruku, na ktorej sa zaleskla obrúčka. Vyšpúlil pery a ruky k Laure, aby si lásky svojho života pevne objal.
Ich životy neboli stále takéto krásne. Laura poznala Michella z babičkiných návštev a rozprávania. Bol to chlapec z jej ulice- krásny, šarmantný, úctivý z dobrej rodiny a s dobrým vychovaním.
„Mala by si sa s ním zoznámiť. Je to skvelý chlapisko a ja tak nejako v kostiach cítim, že by ste si hneď padli do oka a rozumeli si.“ Vybalila babka svoj nápad.
„No tak baby, prestaň! Ja mám školu, a na chlapov nemám čas. Jednoducho sa o tom nebudeme rozprávať.“ Nástojila Linda, zatláčajúc si okuliare na koreň nosa.
Roky plynuli a zo škaredého kačiatka sa stala úspešná žena tesne pred promóciou a sľubnou kariérou v renomovanej právnickej firme, kde počas školy praxovala.
Michell ledva prechádzal a takmer tretíkrát prerušil školu, keď sa v parku po jednej prežúrovanej noci stretol s nádhernou ženou. Zahambil sa, pretože mal v sebe veľa alkoholu a ešte viac marihuany. Ani nevedel, ako sa tu dostal. Vedel však, že už nechce, aby jeho život takto ďalej pokračoval. Lenže nemal silu povedať nie kamarátom, povedať nie Lukovi, jeho najlepšiemu kamarátovi, ktorý mu asi pred piatimi rokmi v druhom ročníku na technike doniesol 'cigaretku' na odreagovanie. Hoci bol dovtedy zarytým abstinentom a nefajčiarom, tlak počas skúškového a ''pomocná ruka'' od kamaráta, ho zlomili a zrazu si nevedel predstaviť skúšky a neskôr každý víkend, posledný mesiace takmer každý druhý deň bez marihuany. Nevedel sa bez nej smiať, zabávať sa, učiť, rozmýšľať, fungovať, ľúbiť a milovať. Necítil nič. Len prázdno. Dostal ultimátum od rodičov: žiadna práca v rodinnej firme, keď neprestane s poflakovaním. Zavolal si ho aj dekan a vážne mu pohrozil: už žiadna absenčka! S priateľkou sa rozišiel asi pred mesiacom. Nebola to láska, len pudovosť. Vedel, že ničí seba, ale už nechcel ničiť nikoho iného. A teraz je tu dnešok. Toto chladné ráno. Nepamätal si, ako dlho tu sedí, asi zaspal. Čo tam po tom. Už tu takto sedel niekoľkokrát. Len za posledný týždeň tri krát. Zaujímavé bolo pozorovať, ako mu nikdy nezavolajú kamaráti, priatelia, priateľka. Jednoducho nikto s kým trávil večer. Len mu zopárkrát za večer zablikala správa od mamy: „Poď domov miláčik.“ „Si v poriadku?“ „Netreba po teba prísť?“ Jediný lovek, kčtorý oňho naozaj stál. Jediný Človek, ktorý ho miloval. No ani kvôli nej s tým neprestal. Ako veľmi sa za to nenávidel. Tvár sa mu skrivila v grimase.
Opäť ráno, opäť chladné, opäť sám. Vtedy ju zazrel.
„Michell? Michell si to ty?“ Zastavila sa pri ňom žena oblečená v bežeckom.
„m...m...my sa poznáme?“ Dostal zo seba opitý Michell.
„Ty mňa nie, ale ja teba áno“ Žena mu pomohla postaviť sa a pomalými krokmi sa presunuli k jej autu.
„Veľmi sa zmenil. Už to nie je ten chlapec o ktorom som ti rozprávala. Je akýsi mĺkvy, neprítomný. Povráva sa, že sa dal na alkohol a drogy. Jeho maminka je z toho nešťastná a otec mu vraj dal ultimátum.“ Predostrela babka situáciu Linde.
„Možno je len nešťastný. Baby, nemohla som ho tam nechať. Prepáč.“ Položila kávu na stôl a zdvihla si nohy až k brade, aby si ich rukami objala.
„Ale veď ja sa nehnevám. Vieš, že mám toho chlapca rada. Len ti hovorím, aká je vec.“ Pohladkala svoju vnučku po vlasoch. „Myslím, že sa za chvíľu zobudí. Zober mu raňajky a ja medzitým zavolám jeho mamke určite sa oňho strachuje.“
„Ďakujem, nebude to potrebné. Už z auta som jej písal.“ Prehovoril chrapľavý hlas za ich chrbtom
Obe sa strhli .
„Prepáčte, nechcel som vás vystrašiť. Môžem si prisadnúť?“ Ukázal na stoličku oproti Linde.
Obe ženy prekvapene a pohotovo prikývli.
„Prepáč Michell ja...“
„Nič sa nestalo. Nepovedali ste nič, čo by nebola pravda.“ Sadol si na miesto a sklonil hlavu, ako porazený. Oči ho začali štípať.
„Nechám vás osamote.“ Zdvihla sa babka a významne žmurkla na vnučku.
„Ďakujem Ti Linda.“
Linda vyšpúlila od prekvapenia už tak veľké mandľové oči.
„U tvojej babky som bol v minulosti stále. Často o tebe hovorila. Tak veľmi som ťa chcel spoznať. Nemal som však odvahu. Nie som dobrý človek...a dnes ...ty si ma...“ zahanbene sklopil oči v momente, keď ho zaliali slzy. Prišli tak nečakane. Cítil sa nahý.
Linda sa načiahla za jeho rukou.
„Nie vždy môžeme ovplyvniť prvé stretnutie. No tie ďalšie môžu byť v našej moci.“
Zrazu mali pocit nesmiernej blízkosti. Michell jej povedal všetko. Nič neskrýval. Hovoril jej o tom, ako nevinne to začalo, i to koľkokrát chcel prestať a znova padol. Aký veľmi slabý je. Keď sa zahľadel na Lindu nevidel pred sebou iba ženu. Videl anjela, ktorý ho zachránil. Videl lásku, o ktorú bude bojovať stoj, čo stoj. Vedel, že pred ním sedí žena, ktorá mu ako jeho mama darovala život. Videl osudovú.
Prešlo niekoľko ďalších mesiacov. Obidvaja ukončili školy. Michell sa zamestnal u svojho otca a Linda nastúpila do právnickej firmy.
Mali prvé výročie, keď si Michell pokľakol pred Lindu, aby ju požiadal, podľa jeho slov, o nemožné.
„Zo svojho života si pamätám len na ten deň, keď si ma zachránila. Bola si pre mňa oporou od začiatku. Keď som sedel včera v noci v parku na tom mieste, kde si ma pred rokom našla, premýšľal som o všetkom. Vieš, čo sa vtedy stalo? Zazvonil mi telefón. Bola si to ty. So zívnutím si sa ma láskyplne opýtala 'láska kde si?'. Utvrdil som sa v tom, čo som vedel už vtedy, v to ráno u babky. TEBA potrebujem, TEBA chcem a o nikoho iného nestojím viac ako o teba. Ty mi stačíš.“ Odkašľal si.
„Vezmeš si ma?“
Posledné slová dopovedal Michell s hrčou v krku a zaslzenými, nežnými a milujúcimi očami.
Linda bola dojatá a bez slov. Pred ňou stál ten, koho tak veľmi milovala. Stále tvrdil, že ho zachránila. Ona však ďakovala za záchranu jemu. Zachránil ju od prázdnoty a nenaplnenosti života. Bol jej. Jej muž, jej osudový. Nechápala, ako to mohla babka vedieť. Ako si mohla byť taká istá. Je úžasná.
„Jasné láska!“
